Vyšetrovateľ miliónoveho podvodu s DPH, pri ktorom sa spomínajú aj mená Roberta Kaliňáka a Jána Počiatka, o pomeroch v polícií, vyšetrovaní a prekážkach.

23. mar 2016 o 12:55  Tom Nicholson

Ako ste sa stali policajtom?

„Mal som asi 21 rokov, bolo to tesne po základnej vojenskej službe. Chcel som ísť na vysokú školu a chcel som si na ňu zarobiť službou v Juhoslávii. Od roku 1995 som slúžil v slovenskom ženijnom prápore v rámci UNPROFOR. Po návrate som sa ocitol vo vákuu, ale ozval sa mi kamarát policajt, či nechcem ísť robiť na políciu. Nastúpil som1. júna 1996. Začal som v ochranke, strážil som budovy, Národnú radu, Úrad vlády a podobné veci.“

Z ochrankára ste sa stali vyšetrovateľom?

„Po dvoch rokoch v ochranke som šiel na denné štúdium na akadémiu a splnil som si vysokoškolský sen. Začal som robiť na obvodnom oddelení tu v Moldave. Stal som sa zástupcom riaditeľa a v roku 2004 som nastúpil na Úrad boja proti organizovanej kriminalite (ÚBOK), ktorý vtedy vznikol.“

Vznikom ÚBOK-u sa začalo koncepčnejšie zaoberať bojom proti organizovanému zločinu.

„Hneď v roku 2004 a hlavne po vražde Jozefa Eštoka (v Košiciach v apríli 2005) sme začali riešiť partiu okolo Róberta Okoličányho, vtedy bolo cítiť, že je to taký ťah na bránu. Mali sme rozviazané ruky, lebo ich spoločenská hrozba bola obrovská.“

Ako ste začali riešiť podvody s DPH?

„Úplne náhodou. Prišiel nejaký koník za nami, že chcú naňho napísať nejaké pozemky, a on ich má predať. Priniesol nám falošný občiansky preukaz, falošný vodičský preukaz, falošnú kartu poistenca. Cez tohto bieleho koňa sme obvinili významného dépéhačkara. V jeho účtovníctve sme našli napríklad aj fiktívne faktúry na vytiahnutie 20 miliónov korún z Hornonitrianskych baní. Vtedy sa začala moja kariéra ako vyšetrovateľa ekonomickej kriminality.“

Prečítajte si tiež: Kauza Toma Nicholsona: Obvinil politikov, stal sa nepriateľom štátu

V polícii existuje strach

Prvý raz sme sa stretli v roku 2009 pre spis Gorila, ktorý ste evidentne čítali. Ako ste ho vtedy vnímali?

„Znovu išlo o ten systém. Pod povrchom sa dalo tušiť, že v skutočnosti to naozaj funguje takto, nie že v parlamente rozhoduje o všetkom 150 poslancov. Ako vyšetrovateľ som vedel, že veci, ktoré tam sú, sú na 90 percent pravdivé. Bolo to zdesenie.“

Ako na spis reagovali policajné špičky?

„Ja som ten spis doniesol k nám do práce, kde sme mu s kolegami absolútne verili. V roku 2011 sa konala porada vyšetrovacieho tímu Branisko, ktorého som bol v tom čase členom, ktorú zorganizoval Palkovič (prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry), bol tam aj štátny tajomník ministerstva vnútra Maroš Žilinka a Rudo Cádra (zástupca riaditeľa ÚBOK-u, neskôr odborný garant vyšetrovacieho tímu Gorila). Po porade som sa opýtal Cádru, či prečítal spis Gorila. Okamžite mi bolo jasné, že ten spis pozná. Nebolo to ešte v čase, keď Gorila vybuchla, plávala ešte v tichých vodách. A nič s tým v podstate nerobili. Keď sa Gorila stala masovo známou začiatkom roka 2012, museli ju už začať oficiálne riešiť.“

Prečo to neriešili predtým?

„Strach. Strach a pragmatické vyrovnanie sa s tým, že v našom systéme to nie je možné. Keďže by museli ísť proti ľuďom, ktorí boli na miestach dosadení a oni mali moc nad tabuľkami a pracovným umiestnením.“

Zhruba v rovnakom čase ste začali pracovať na prípade DPH, ktorý sa neskôr stal jedným z najväčších v histórii Slovenska. A tiež osudový pre vašu kariéru.

„Vrátil som sa z dovolenky v septembri 2011 a vedúci oddelenia mi hovorí, že tu mám darček. A tak som prevzal spis týkajúci sa podozrenia z daňových podvodov, kde bol podozrivý Ladislav Pipta. V tom čase som ani netušil, že to má nejaký súvis so zbitím (bývalého námestníka Daňového riaditeľstva) Jána Dobroviča, ktorý riešil ďalší kolega. To som zistil až po dvoch mesiacoch. Dostal som spisy, ktoré sa týkali asi len dvoch čiastkových skutkov podvodov s DPH. To bol začiatok. Informácie som začal zbierať, a to tak, že sme z krajského riaditeľstva prevzali iný spis, ktorý sa týkal DPH. Operatívci tvrdili, že by tam mohla byť určitá súvislosť. Po dvoch-troch dňoch, keď som si prečítal hlavný spis, som si povedal, že je zle. Zhruba tri mesiace mi trvalo, kým som prišiel na to, že ide o pokračovanie trestného činu ťahajúceho sa od roku 2006. Išlo o obchodovanie s investičným zlatom, dubovými podlahami, náhradnými dielcami, potravinami, ktoré v roku 2011 ešte stále fungovalo.“

Najväčší podvod s DPH

Z vyšetrovacieho spisu hlavného podozrivého, majiteľa Tatra Trade Corporation Milana Chovanca je zrejmé, že ho odpočúvala polícia už v roku 2009. Kto ho potom dal monitorovať, ak nie vy?

„To riešilo krajské riaditeľstvo v Košiciach. Ja som vtedy ani nemal o tom tušenia. Mali ho operatívne rozpracovaného, ale pracovníci krajského riaditeľstva nám vtedy neverili, lebo na čele ÚBOK-u boli ficovci, tak nás o tom ani neinformovali. Robili to vo vlastnom režime.“

Už v roku 2007 podľa týždenníka TREND existovali záznamy Slovenskej informačnej služby o tomto prípade. Čo o tom viete?

„Ak si SIS plnila svoje zákonné povinnosti, tak predsa takéto informácie musela mať. Viem, že už v roku 2007 alebo 2008 začali dvaja pracovníci finančnej polície riešiť podvody na DPH s investičným zlatom a v roku 2008 bol aj podaný podnet na začatie vyšetrovania podvodov na podozrivého Milana Chovanca. No išlo to do Bratislavy, nezostalo to u nás na východe.“

Znie to chaoticky.

„Treba si uvedomiť, že išlo o obrovské množstvo spisov, strašne veľa faktov. A nikto nechápal ten rozsah. Karuselový podvod s DPH sa skladá z dvoch trestných činov. Na začiatku je neodvedenie dane. A na konci je aj podvod s vyplatením nadmerného odpočtu. Začalo sa trestné konanie aj na začiatku, aj na konci reťazca. Keď som bol konečne v obraze, čo sa udialo, musela sa zmeniť právna kvalifikácia skutkov a s tým sa zmenil aj dozorujúci prokurátor, prešlo to na Úrad špeciálnej prokuratúry. Tam chceli, aby som začal nanovo trestné stíhanie. Spôsobilo by to obrovské problémy, mali sme totiž zabezpečených už veľa dôkazov a do budúcna by obhajcovia mohli namietať nezákonnosť získania týchto dôkazov z roku 2009 a podobne. Prelomilo sa to v novembri 2011 tým, že paralelne s mojím trestným konaním sa viedlo aj trestné konanie vo veci zbitia Dobroviča. Môj kolega, veľmi šikovne, prišiel na to, kto boli vykonávatelia tohto skutku a začali vypovedať o objednávateľoch bitky. Tak sme sa dopracovali k najvyššiemu článku a to bol práve Milan Chovanec.“

V máji 2012 ste vzniesli obvinenie proti vyše štyridsiatim ľuďom v súvislosti s týmito podvodmi na DPH. Už vtedy ste videli, aké rozsiahle sú?

„Áno. Už vtedy som na špeciálnej prokuratúre aj sudcom tvrdil, že ide o jeden z najväčších podvodov s DPH na Slovensku. Ten rozsah bol úžasný, nemajú to spočítané ani doteraz. Podvody prebiehali po celom Slovensku, už vtedy tam boli aj zaujímaví hráči. Zaistili sme tri či štyri tony účtovníctva pri päťdesiatich prehliadkach na Slovensku aj v Českej republike. Týmto zaistením vecí sme vyslali signál organizátorom, že po nich ideme. Asi o týždeň neskôr za mnou do kancelárie prišiel Ladislav Pipta a začal tvrdiť, že on je poctivý podnikateľ, že robil všetko tak, ako má byť. Pýtam sa ho, či si myslí, že som somár, alebo sprostý. Strašne sa urazil, postavil sa a odišiel.“

Ako do toho vstúpila česká strana?

„Bolo treba vypočuť 42 obvinených a neviem koľko svedkov, čo sa dialo do začiatku roka 2013. Medzitým česká strana zistila, že v roku 2010 začali tie podvody robiť aj v Českej republike, kde škoda presiahla 200 miliónov českých korún (7,4 mil. eur). Tak vznikol medzinárodný vyšetrovací tím. V októbri 2013 bolo treba vypočuť Milana Chovanca, lebo bolo zrejmé, že jeho spoločnosť Tatra Trade Corporation stála v centre diania. Jeho výpoveď by bola kľúčová k obvineniu najdôležitejších ľudí, ktorí v tom čase ešte obvinení neboli. Zdal sa mi veľmi psychicky odolný. On vtedy odmietol vypovedať s tým, že tam nemal obhajcu. Spýtal som sa ho, či si uvedomuje, čo všetko je v spise a či nechce zmeniť svoj postoj. Povedal, že si to rozmyslí. V prvom rade bolo treba vytvoriť medzi nami dôveru. O šesť týždňov mi oznámil, že bude svedčiť.“

Nie každému sa naša práca páčila

To bol veľký tromf.

„Vtedy som si to myslel aj ja, ale bola to moja smrť. Áno, keby sa to bralo objektívne, bol by fantastický, úžasný svedok. Z toho veľkého bahna, množstva neistoty, ktorá bola v tom celom spise, si dostal svedka, ktorý ti povie všetko, od A po Z. Čo sa tam udialo, kto mal akú úlohu, ako to všetko prebiehalo. Pre mňa to bol úžasný pocit dobrej práce. Ale tak to nevnímal každý.“

Žiadal Chovanec na začiatku niečo za svoju výpoveď?

„Samozrejme. No povedal som mu, že musím ísť najprv za prokurátorom. Vypočul som ho preto úplne netransparentným spôsobom a zápisnicu som odniesol prokurátorovi. Povedal som mu, že Chovanec ide svedčiť a vysvetlil som mu požiadavky, ktoré má svedok. Medzi nimi bol aj nižší trest. Potom chcel pomôcť aj svojej družke a bratovi. Takto som to prezentoval prokurátorovi a on povedal, že nakoniec sa uvidí podľa toho, či to obstojí pred súdom. A ak to obstojí, tak súhlasí s Chovancovými podmienkami.“

Dohoda s prokurátorom mala aj formálnu podobu, bola uzatvorená na papieri?

„Takéto dohody neexistujú na papieri, sú vždy založené na dôvere. Žiadny zákon nepozná také niečo, že by sa uzatvorila dohoda medzi obvineným a prokurátorom. Náš Trestný poriadok to nepozná. No na základe dohody som Chovancovi tlmočil postoj prokurátora. On povedal dobre, že ide do toho.“

Neskôr vám vyčítali, že vraj došlo k procesným chybám a že ste nechali Chovanca vypočuť aj ako obvineného, aj ako svedka.

„Nebola to procesná chyba. Chovanec zostal vo vylúčenej veci ako obvinený, čo bol zákonný postup, a v tej veci, z ktorej bol vylúčený, musel byť vypočutý ako svedok. Procesná chyba tam bola tá, že jeho výsluch ako svedka sa vykonal bez prítomnosti obhajcov. A urobilo sa to tak preto, lebo už počas prvého výsluchu som vedel, že tam budú spomenuté nejaké politické mená, ako aj ďalších 15 až 20 podozrivých osôb, ktoré patria medzi tie najdôležitejšie. Ak by som to robil v prítomnosti obhajcov, zmarili by sme ďalšie vyšetrovanie a bola by tam aj možnosť difamácie politikov, ktorých tam usvedčoval. Tak či tak by po vznesení obvinenia bolo treba jeho výpoveď opakovať, takže z taktického hľadiska to bolo správne riešenie. Sám nám povedal ešte počas výpovede, kde hľadať ďalšie dôkazy a tie sme potom zaisťovali. Keby som to urobil v prítomnosti obhajcov, toto všetko by som zmaril.“

Neskôr sa vám to vypomstilo tým, že Chovanec rozposielal svoju výpoveď do médií vrátane mňa a oheň bol na streche.

„Áno, bol to výsledok toho, že unikli informácie. Za Chovancovou sestrou totiž bol Pipta s obhajcom a odkázali, aby si Milan veľmi dobre roz-myslel, či bude, alebo nebude rozprávať, lebo vie, akí ľudia za tým stoja. Rozhodli prerušiť výpoveď Milana Chovanca a vziať Piptu do väzby. Lenže tým sme vlastne aj odkryli fakt, že Milan začal spolupracovať. Neodkryli sme rozsah toho, čo povedal, ale principiálne sme odkryli tú spoluprácu. Chceli sme Chovancovi preto pomôcť dostať sa z väzby, aby mohol chrániť svoju rodinu. Zistenia sme ukázali sudcovi, ktorý o tom mohol rozhodnúť, a ten sa zachoval veľmi seriózne. Povedal, že nebude mať s tým problém, pokiaľ s tým nebude mať problém prokurátorka Generálnej prokuratúry (ktorá dozorovala prípad a za ktorej Chovanec bol vo väzbe – pozn. red.). Ona sa však na stretnutí nevyjadrila úplne jasne.“

Aký to malo následok?

„Keď sudca Chovanca pustil z väzby, prokurátorka proti tomu podala sťažnosť. Pre nás to bol obrovský podraz, pretože zápisnicu si prečítala a musela veľmi dobre vedieť, aká je pre nás dôležitá a koho usvedčuje. Samozrejme, naša dedukcia bola taká, že mu chce zavrieť ústa. Zmarila celé vyšetrovanie, pretože to znamenalo, že takíto svedkovia nebudú mať žiadne privilégiá, ale naopak, budú naďalej väzobne stíhaní. Na základe jeho zápisnice a výpovede mu zmenila právnu kvalifikáciu z ublíženia na zdraví na vydieranie, kde namiesto 7 až 12 rokov hrozilo 15 až 20 rokov.“

Ako ste vnímali konanie prokurátorky?

„Hodnotili sme to jednoznačne ako účelové konanie. Rozmýšľali sme, čo s tým urobiť a on sa rozhodol, že dôležitý bude verejný tlak na vyšetrovanie, aby sa zamedzilo možnosti ovplyvňovania prípadu zo strany súdov alebo prokuratúry, ktorým by sa mu snažili zavrieť ústa. Preto šla tá zápisnica von. Tým sa zmarilo ďalšie vyšetrovanie podozrivých ľudí, pri ktorých bolo dôležité dostať pravdivú výpoveď bez podozrenia z bočných vplyvov.“

Ako na to reagovali vaši šéfovia?

„Volal mi nadriadený, že dávajú podnet na inšpekciu a že to vidia veľmi zle a tak ďalej. Vedel som, že ma budú viniť z toho, že informácie vyšli von a budú hľadať spôsob, ako ma potrestať.“

Prečítajte si tiež: Ministri Smeru vraj kryli podvody s DPH

Robo a strapatý

Možno naivná otázka, ale predsa – mali ste silného svedka a silné dôkazy. Prečo nebolo medzi vašimi šéfmi viac ochoty ísť ďalej s vyšetrovaním?

„Odpoveďou sú tri mená (ktoré sa objavili vo výpovedi Chovanca ako podozriví) – Buček, Kubánek, Kopčik (štátny tajomník na ministerstve vnútra, regionálny šéf Smeru v Prešove a bývalý šéf ÚBOK-u). A systém kreovania policajného manažmentu, o ktorom som hovoril.“

Zo spisu je zrejmé, že kľúčový moment vo výsluchu Chovanca bol, keď sa ho pýtali na telefonát medzi Chovancom a Paľonderom z roku 2009. Hovorili o nejakom Robovi a strapatom. Chovanec pred vami, ako aj následne pred ďalšími dvoma vyšetrovateľmi tvrdil, že šlo o Roberta Kaliňáka a Jána Počiatka. Prečo nikto z vás potom netlačil na Chovanca, aby vysvetlil, akú úlohu v tom hrali títo dvaja ministri, ak vôbec mali niečo s Chovancom a s týmto daňovým podvodom?

„Lebo žiadne iné dôkazy neboli. A ja by som ho do toho neťahal, lebo Paľonder si to mohol pokojne aj vymyslieť. Navyše sme mali strašne veľa roboty len s tou ekonomikou, ktorej tam bolo naozaj veľmi veľa. Aj keď som vedel, že meno Kaliňák sa tam spomína už vo výpovedi nejakej svedkyne Čižikovej alebo aj nejakého ďalšieho svedka, ktorému vraj písal Chovanec z väzby, aby sa (Kaliňák) postaral o prepustenie. Bolo to veľmi neisté.“

Je logické, že by Chovanec musel riešiť svoje veci aj na úrovni ministrov vlády, keď už podľa vlastných slov spolupracoval so štátnym tajomníkom, riaditeľmi daňových úradov, sudcami a policajtmi? Na čo taká duplicita?

„Ešte raz opakujem, celý jeho výsluch som nikdy nehodnotil tak, že by fabuloval. Tie skutočnosti, ktoré uvádzal, sme preverovali pomocou ďalších dôkazov a odpočúvaniami. A všetko korešpondovalo s tým, čo uviedol do zápisnice. Vtedy som nevedel dekódovať, kto je strapatý a kto je Robo, ale zdalo by sa mi absolútne nelogické, keby si v tomto zrazu začal vymýšľať. Neskutočným spôsobom by mu to ublížilo. Musel by byť mentálne retardovaný a on mi ako hlupák nepripadá.“

Pre verejnosť sú tie politické mená asi najzaujímavejšie, ale spis je aj o tom, ako sa zneužívali aj renomované firmy na podvody s DPH.

„Práve z tohto pohľadu má jeho výpoveď vysokú hodnotu, lebo poukazuje na to, aký je zdefraudovaný a skrivený aj ten podnikateľský systém. Aj normálne a legálne firmy, ktoré sú tam menované, fungujú na základe podvodu. On presne rozpráva o tom, ako náš hospodársky systém zlyhal. A čo sa týka fungovania štátnych inštitúcií, ako sú daňové úrady, všade kde čerpali tie nadmerné odpočty DPH, tak s nimi spolupracovali tí daniari a brali za to peniaze. Mali by sme minimálne rozmýšľať nad tým, ako zmeniť systém, aby k tomu už nedochádzalo.“

Už takmer dva roky nie ste v Policajnom zbore. Stále veríte, že tento prípad sa vyšetrí a dostane sa pred súd?

„Čiastočne tomu aj verím, ale keď sa na to pozerám pragmaticky, k tomu, že uvidíme nejaký skutočný výsledok, som skeptický. Aj z toho dôvodu, že je tam veľmi veľa obvinených a prípad sa už stal politickou záležitosťou.“

Čím to je, že práve najzávažnejšie prípady, ako sú podvody s DPH či prípad Gorila, sa nedarí doviesť do konca?

„Je to v nás. V našej pragmatickosti, že sme sa stotožnili s tým, že systém má byť taký skorumpovaný a že to vlastne má takto fungovať. Nie sme dosť odvážni na to, aby sme s tým niečo robili a začali bojovať. Je to o našom strachu a ľahostajnosti.“

Neobhajujú záujmy štátu

O odchod do civilu ste ešte v polovici roku 2014 požiadali sám. Ako na to reagovali vaši kolegovia? Museli predsa vedieť, že spis je dôveryhodný, a teda cítiť nejakú nespravodlivosť.

„Minimálne ľudia vo vyšetrovacom tíme videli, že je to tak. Čítali zápisnicu. Po tom, ako som odišiel, boli znechutení. Podľa mňa tam došlo k morálnemu rozpadu. Videli, že doma som často robil aj do jednej v noci, keď bolo treba dokončiť nejakú analýzu alebo spracovať to obrovské množstvo dát. V tých zaistených počítačoch a notebookoch bolo napríklad obrovské kvantum e-mailovej pošty či údajov o obchodoch. Bojoval som aj s členmi tímu, lebo niektorí vyšetrovatelia boli málo kompetentní, ich samých bolo treba učiť. Ale myslím si, že gro ľudí, ktorí čítali zápisnicu, je dodnes presvedčených, že to tak bolo.“

Aj spomedzi vašich šéfov?

„Keď som podal žiadosť o odchod, presviedčali ma, aby som zostal. Dokonca riaditeľ (expozitúry NAKA Východ, pozn. red.) zorganizoval stretnutie s Danielom Gogom, riaditeľom NAKA, a ten sa ma pýtal, či na svojej žiadosti o odchod skutočne trvám. Opýtal sa ma, akú mám predstavu, a ja som odpovedal, že tam sú problémy v tíme, že niektorí ľudia sú nekompetentní a že rozsah vyšetrovania je obrovský. Spomenul som aj, čo urobila prokuratúra vo vzťahu k Milanovi Chovancovi. Gogovi som povedal, že sa zariadim podľa toho, aké podmienky mi budú ochotní vytvoriť. Dohodli sme sa, že mu zavolám po troch až štyroch dňoch a rozhodnem sa. Keď som mu potom zavolal, povedal mi, že moju žiadosť už podpísal, čo znamená, že to celé bola len hra.“

Ako si vysvetľujete, že napriek tomu, že vedeli o hodnovernosti obsahu zápisnice, robili kroky, ktoré viedli k rozpadu tímu a k zmareniu prípadu?

„Opäť hovorím, takto funguje systém. Oni tam neboli dosadení preto, aby si robili robotu, ale preto, aby obhajovali záujmy tých, ktorí ich dosadili. Nie záujmy spoločnosti.“

Prečo je také ťažké stíhať prípad podvodu s DPH, keď v konečnom dôsledku ide o krádež?

„Vôbec to nie je také jednoduché, ako sa zdá. Trvalo mi tri mesiace, kým som zistil, ako to bolo celé urobené. Robili to veľmi inteligentní a kompetentní ľudia. Naštudovali si, aké podmienky musia byť splnené, aby boli vyplatené nadmerné odpočty. Podmienky nafingovali tak dokonale, že aj daňové úrady mali obrovské problémy prísť na to. Formálne totiž boli splnené všetky podmienky na vyplatenie nadmerného odpočtu DPH, existoval tovar, platba za tovar aj preprava tovaru. Úrady preto nemali dôkaz na to, aby peniaze nevyplatili. Nehovoriac o motivácii pre jednotlivých zamestnancov daňových úradov, ktorá bola patričná.“

Máte odhad, koľko podobných podvodov vtedy mohlo existovať?

„Nemám, ale počítam, že v každom meste bola skupina, ktorá robila podvody s DPH. Podľa niektorých vyjadrení takmer 90 percent aj reálne podnikajúcich firiem či živnostníkov má vo svojich účtovníctvach fiktívne faktúry. Preto, ako je nastavený systém.“